Stretnutie kosožrútov a haluzvrhačov pod Ráztockou hoľou

Stretnutie kosožrútov a haluzvrhačov pod Ráztockou hoľou - reportáž zo spriechodňovania turistických chodníkov v Nízkych Tatrách

Pre mňa osobne je najnáročnejšou úlohou z celej vypiľovačky (ako familiárne nazývame tento dobrovoľnícky počin) napísať reportáž, ktorá má okorunovať krásu celej akcie a vystaviť ju na potešenie ostatným. Hľadať totiž slová čo i len približne vystihujúce tú nekonečnú radosť, spolupatričnosť, zanietenosť, smiech aj kropaje na čele, je výzva značne prevyšujúca moje lingvistické zručnosti. Nuž ale vyskúšam a názor nech si urobí každý čitateľ sám.

Už dlhé roky sa povaľoval v našom zozname zarastených chodníkov tajomný riadok - modrá od Ráztok na Košarisko. Pohľad do mapy nepôsobil vôbec vábne. Niekoľkohodinové stúpanie k zarastenému úseku, žiadna zrejmá možnosť vývozu píl a materiálu, niekoľkokilometrové úseky v pásme kosodreviny. Slová kamarátky Moniky po prieskume trasy spred troch rokov posúvali tohto kandidáta na úplne posledné miesto v rebríčku priorít: "Modrá značka cez Ráztockú hoľu je v zúfalom stave. Poslala som na tú trasu dvoch najzdatnejších chlapcov, veľmi skúsených turistov. Na útulňu Ďurková, kde sme nocovali, dorazili až za súmraku v stave absolútnej vyčerpanosti, pretože mali obrovský problém sa vôbec “prebojovať” po modrej. Chodník prakticky už neexistuje, je súvisle nepriechodný kvôli kosodrevine. Chlapci sa vyjadrili, ze ak sa bude presekávať, tak tam treba poslať úderku hádam na týžden."

Po rokoch pravidelných vypiľovačiek zostali konkurentmi k Ráztockej holi už len jarabiny na sever od Chaty M. R. Štefánika a pár vetvičiek pod Chopkom. Cieľ bol teda jasný, zostalo len nájsť cestu k jeho realizácii. Nevyhnutné administratívne úkony a dohoda s riaditeľom príslušného závodu Lesov SR prebehli sľubne. Expertom v lesných chodníčkoch a zvážniciach vo víťaznej oblasti je náš veľmi dobrý kamarát z Lesov Mirko Šuch. Po rozhovore s ním nám bolo jasné, že vôľa dokáže zázraky. Tento výrečný príležitostný starejší na svadbách nám s kolegami sľúbil nielen vývoz rovno na problémový úsek. Pripravil pre prípadných peších dobrovoľníkov aj detailný nákres, ako sa po lesných cestách mimo značených trás dostať na „pracovisko“. Odporučili nám chatu Javorinka, kde sme mali dokonalú (a romantickú zároveň) základňu a včas nás informovali o termíne, kedy nám môže byť k dispozícii. Skrátka – rozprávková spolupráca. Už len zorganizovať aspoň 6 pilčíkov a k nim zdatných odhadzovačov, aby sme sa rozumne natlačili do jedného-dvoch áut. Pri úrovni našej dokumentácie bolo hračkou vyhľadať a obtelefonovať všetkých doterajších píleniachtivých chlapcov a zdatných odhadzovačov a odhadzovačky. „Vyvezieme vás tam, pílenia je viac než dosť, pripravíme vychýrené zlepeňáky, zabezpečíme neodolateľný guláš, lahodné Marva-tyčinky, spať budete na lesnej chate, idete?“ No kto by povedal NIE?

Všetko išlo až príliš podozrivo podľa plánu alebo v hraniciach rozumných alternatív do dlho očakávaného momentu, kedy sme v sobotu ráno povyskakovali z Fordu Ranger a chceli sa pustiť do práce. Obyčajne sa nespoliehame len na informácie od turistov a overujeme si stav chodníkov osobne. V tomto prípade bolo nespokojných hlasov nespočet a posledná sťažnosť z minulého roka. Považovali sme za nemožné, aby nás niekto predbehol a úsek prepílil. Nuž ale život je plný všakovakých prekvapení a hladko priechodný chodník, ktorý sme na modrej značke v oboch smeroch našli, vyvolal vlnu otázok typu: „To sa tu budeme dva dni prechádzať? Na zajtra máš záložný plán?“ Žiaden plán B nám ani len nenapadlo vymýšľať, preto sme ho nemali. Deň sa nesúdi pred večerom, preto som aj ja pokojne a s úsmevom poprosila dobrovoľníkov, aby odstránili posledných pár konárikov a postupovali po značenej trase ďalej. Postupne sa chodník zužoval, vypílených konárov ubúdalo a náročnosť prác sa násobila. Bolo totiž potrebné najprv poodhadzovať konáre vypílené predchodcami, aby sme boli schopní dosiahnuť aspoň šírku na rozpaženie. Po asi 800 m od výsadky sme už pílili v skutočnej divočine. Nikto viac nefrflal. Okolo obeda sa začali hromadiť otázky o dĺžke úseku, ktorý plánujeme spriechodňovať. Výsledok môjho malého prieskumu cez prehusto zarastený chodník upokojil aj posledných skeptikov. Práce bolo akurát dosť na oba dni. Skutočne sme poslednú kosodrevinku odpílili v nedeľu popoludní. Akciu ukončili slová klasika Rasťa: „A teraz môžem rok zabúdať, aká je to drina, a potom sa opäť prihlásim!“

Luxusná bola veru tohtoročná vypiľovačka s vyberanou partiou a dvoma tortami.  Aj keď sa to slovami vyjadriť nedá, ďakujeme ešte raz, že už desiaty rok za sebou sa nás vždy nájde nadšená, až nápadne rôznorodá, a tým neuveriteľne odhodlaná a naladená hŕstka pracantov. Rezervuje si na túto brigádu celý víkend, neraz i predĺžený, dokonca zoberie dovolenku. Bez nároku na odmenu a úplne dobrovoľne sa nechá zorganizovať a maká... Básnik by zakončil: Veľká vďaka!

Modrý chodník je po víkende 3.-4.9.2022 krásne priechodný od sedla Košarisko po pásmo lesa pod Ráztockou hoľou. Ďalej smerom do Ráztoky už môžu návštevníkov prekvapiť len pováľané stromy alebo vysoká žihľava. Alebo medveď 😊  Keby ste náhodou na potulkách po Nízkych Tatrách hockde na turistickom chodníku našli kosodrevinou zarastený úsek, dajte nám vedieť na parbat.sportovyklub(zavinac)gmail.com.

Akoukoľvek formou pomohli a srdečne ďakujeme menovite:

Mirka Kalužová

Janko Hošala

Braňo Grajciar

Rastík Kocour

Ferko Ridzoň

Janka Ridzoňová

Petr Kadanka

Ľuboš Figura

Marek Boháčik

Miroslav Nepšinský

Matej Vojtas

Andrej Vrbický

Martin Vrbický

Barborka Pribulová

Matej Vrbický

Pani Reznáková

Miro Šuch

Andrej Chválik

ŠK PARBAT © 2016. All Rights Reserved.