Nedávno ma stretol bezdetný sused učiteľ na schodisku a s vľúdnym úsmevom sa ma opýtal, ako to zvládame s deťmi doma, lebo on má pocit, že rodičom dávno praskli nervy, vytiekli a žijú v zúfalstve bez vidiny konca. „Vieš čo, už to zvládame výborne. Ponorku sme prekonali pred rokom a teraz si užívame spoločnú blízkosť. Hľadáme to krásne na každom jednom dni a je toho neúrekom, čo nás teší.“

My skutočne žijeme vo svete denne sa opakujúcich rituálov, spoločnej starostlivosti o domácnosť vrátane prípravy jedla a hľadania kompromisov v uspokojovaní potrieb každého z nás. Správy sledujeme len v nutných prípadoch, aby sme získali základný prehľad o aktuálnych opatreniach a o počasí, ktorých spoločným menovateľom je premenlivosť. Naše bytie je len minimálne ovplyvnené dianím vonku. Vďaka tomu máme jedinečnú príležitosť venovať sa nielen rozvoju našich vzťahov, ale i vlastnému individuálnemu spoznávaniu a rastu. Posledné týždne som sa cítila stále horšie a horšie. Bola som podráždená, nevedela som nájsť pekného slova manželovi, na deti som častejšie vrčala. Začala som teda bádať, čo sa to deje, čo ma oberá o energiu. Prečo nedokážem dobiť baterky aj keď mi je dopriaty čas pre seba, venovať sa koníčkom a oddýchnuť si výdatným spánkom.

Pred niekoľkými dňami sa nám s manželom podarilo nechať tri deti starým rodičom a ísť na skitúru len vo dvojici. Tešili sme sa ako malé deti na Vianoce. Vôbec nám neprekážalo, že vstávame ukrutne skoro a raňajkujeme popri šoférovaní v aute. Len my a hory, nikde nikto, tma a ticho. Prekrásne. Ako sme tak stúpali na Chopok, cítila som nesmierny pokoj a úžasnú energiu. Z pohybu, čerstvého vzduchu, samoty a tiež mi pomaly dochádzalo, že ma upokojuje sústredenie na jednu činnosť. Zrazu som mohla tri hodiny v kuse myslieť len na prekladanie jednej nohy pred druhú a na rozhovor s manželom. Žiadne dieťa nepotrebovalo jesť, piť, nájsť stratenú hračku, utrieť zadok, prečítať zadanie úlohy, vytlačiť zubnú pastu, pomôcť s obliekaním, netelefonoval žiadny kuriér, nevarila som súčasne s pečením chleba alebo bábovky pri hučaní pračky, sušičky a umývačky.

Už rok sa staráme o tri deti s manželom, ktorý pracuje z domu. Straršie dve deti boli dokopy asi 15 krát na pol dňa v skôlke. Je teda prirodzené, že neprestajné prerušovania a odbiehania mi prerástli cez hlavu. Vo všetkých knihách o efektivite práce sa píše to isté. Plánovanie, sústredenie na jednu aktivitu a flexibilita. V tom poslednom som pri troch deťoch majster. Dnes večer som dokončovala popri večerných aktivitách s deťmi internetovú objednávku. Veď len doplniť pár vecí a zaplatiť. To nemôže trvať dlhšie ako 10 minút. V skutočnosti som sa dostala na číslo 27 a schválne som si počítala prerušenia - 5 krát som odišla od počítača a odpovedala som na 7 otázok.

Ďalší AHA moment v to prekrásne ráno v prírode prišiel krátko po manželovej otázke: „Ideme hore Zadnými Derešmi alebo priamo cez Muldu?“ Nastala chvíľa ticha, ukrutné rozmýšľanie. Ja si môžem vybrať. Smiem urobiť niečo úplne a len podľa seba. Nebesá, to je nádherný pocit. Výskajúc od radosti sme sa rozhodli pre direttissimu – ako za bezdetných čias. Moja potreba sebarealizácie bola naplnená. Aj sám pán Maslow posadil na piedestál ľudskú snahu naplniť svoje schopnosti a zámery.

Milujem náš koberec v obývačke. Má nádhernú farbu, mäkký a hebučký vlas. Sedem rokov sa na ňom striedali batoľatá, učili sa plaziť, štvornožkovať, objavovali hračky hmatom, čuchom i chuťou. Často im vytiekli z ústočiek slinky i zvyšky jedla, poobtierali si do jemnej vlny zadok skôr, ako som dobehla po papier. No skrátka ten koberec stratil farbu pre množstvo fľakov a prachu a nevoňal veľmi lákavo. Skúšala som ho čistiť s deťmi, ale viete si predstaviť, ako to fungovalo. Najskôr sme riešili, kto dostane akú kefu, potom obaja starší chceli čistiť ten istý štvorček, nemali sme dostatok rozprašovačov pre všetkých a už keď sa nám podarilo po hodine úsilia aj kúsok vykefovať, po zapnutí vysávača sa najmladšia srdcervúco rozplakala. No a aj tak bol čas na obed.

Poprosila som manžela, aby zobral na víkend všetky deti k rodičom, lebo JA potrebujem vyčistiť koberec a dokončiť niekoľko ďalších vecí tak, aby som s výsledkom bola spokojná. Nie tak, ako stihneme, ako sa podarí a ako to chcú deti. Celú sobotu som tepovala okrem koberca aj gauč, vyumývala som okná podľa svojich predstáv, vypratala som nepotrebné veci z pivnice, vypočula som si množstvo motivačných videí a pustila si obľúbenú hudbu. Nie Spievankovo. Stihla som športovať obidva dni a ešte aj úžasnú prechádzku s priateľkou. Áno, ešte zostalo niekoľko vecí, ktoré som nestihla, ale ten pocit, že sa môžem sústrediť na jednu aktivitu ľubovoľne dlho a dokončiť ju podľa vlastných predstáv, ten mi dobil baterky. Dodal mi istotu, že dokážem pomenovať svoje potreby, vyjadriť ich a hľadať cesty na ich uspokojenie.