Stretnutie kosožrútov a haluzvrhačov pod Ráztockou hoľou

Stretnutie kosožrútov a haluzvrhačov pod Ráztockou hoľou - reportáž zo spriechodňovania turistických chodníkov v Nízkych Tatrách

Pre mňa osobne je najnáročnejšou úlohou z celej vypiľovačky (ako familiárne nazývame tento dobrovoľnícky počin) napísať reportáž, ktorá má okorunovať krásu celej akcie a vystaviť ju na potešenie ostatným. Hľadať totiž slová čo i len približne vystihujúce tú nekonečnú radosť, spolupatričnosť, zanietenosť, smiech aj kropaje na čele, je výzva značne prevyšujúca moje lingvistické zručnosti. Nuž ale vyskúšam a názor nech si urobí každý čitateľ sám.

Už dlhé roky sa povaľoval v našom zozname zarastených chodníkov tajomný riadok - modrá od Ráztok na Košarisko. Pohľad do mapy nepôsobil vôbec vábne. Niekoľkohodinové stúpanie k zarastenému úseku, žiadna zrejmá možnosť vývozu píl a materiálu, niekoľkokilometrové úseky v pásme kosodreviny. Slová kamarátky Moniky po prieskume trasy spred troch rokov posúvali tohto kandidáta na úplne posledné miesto v rebríčku priorít: "Modrá značka cez Ráztockú hoľu je v zúfalom stave. Poslala som na tú trasu dvoch najzdatnejších chlapcov, veľmi skúsených turistov. Na útulňu Ďurková, kde sme nocovali, dorazili až za súmraku v stave absolútnej vyčerpanosti, pretože mali obrovský problém sa vôbec “prebojovať” po modrej. Chodník prakticky už neexistuje, je súvisle nepriechodný kvôli kosodrevine. Chlapci sa vyjadrili, ze ak sa bude presekávať, tak tam treba poslať úderku hádam na týžden."

Po rokoch pravidelných vypiľovačiek zostali konkurentmi k Ráztockej holi už len jarabiny na sever od Chaty M. R. Štefánika a pár vetvičiek pod Chopkom. Cieľ bol teda jasný, zostalo len nájsť cestu k jeho realizácii. Nevyhnutné administratívne úkony a dohoda s riaditeľom príslušného závodu Lesov SR prebehli sľubne. Expertom v lesných chodníčkoch a zvážniciach vo víťaznej oblasti je náš veľmi dobrý kamarát z Lesov Mirko Šuch. Po rozhovore s ním nám bolo jasné, že vôľa dokáže zázraky. Tento výrečný príležitostný starejší na svadbách nám s kolegami sľúbil nielen vývoz rovno na problémový úsek. Pripravil pre prípadných peších dobrovoľníkov aj detailný nákres, ako sa po lesných cestách mimo značených trás dostať na „pracovisko“. Odporučili nám chatu Javorinka, kde sme mali dokonalú (a romantickú zároveň) základňu a včas nás informovali o termíne, kedy nám môže byť k dispozícii. Skrátka – rozprávková spolupráca. Už len zorganizovať aspoň 6 pilčíkov a k nim zdatných odhadzovačov, aby sme sa rozumne natlačili do jedného-dvoch áut. Pri úrovni našej dokumentácie bolo hračkou vyhľadať a obtelefonovať všetkých doterajších píleniachtivých chlapcov a zdatných odhadzovačov a odhadzovačky. „Vyvezieme vás tam, pílenia je viac než dosť, pripravíme vychýrené zlepeňáky, zabezpečíme neodolateľný guláš, lahodné Marva-tyčinky, spať budete na lesnej chate, idete?“ No kto by povedal NIE?

Všetko išlo až príliš podozrivo podľa plánu alebo v hraniciach rozumných alternatív do dlho očakávaného momentu, kedy sme v sobotu ráno povyskakovali z Fordu Ranger a chceli sa pustiť do práce. Obyčajne sa nespoliehame len na informácie od turistov a overujeme si stav chodníkov osobne. V tomto prípade bolo nespokojných hlasov nespočet a posledná sťažnosť z minulého roka. Považovali sme za nemožné, aby nás niekto predbehol a úsek prepílil. Nuž ale život je plný všakovakých prekvapení a hladko priechodný chodník, ktorý sme na modrej značke v oboch smeroch našli, vyvolal vlnu otázok typu: „To sa tu budeme dva dni prechádzať? Na zajtra máš záložný plán?“ Žiaden plán B nám ani len nenapadlo vymýšľať, preto sme ho nemali. Deň sa nesúdi pred večerom, preto som aj ja pokojne a s úsmevom poprosila dobrovoľníkov, aby odstránili posledných pár konárikov a postupovali po značenej trase ďalej. Postupne sa chodník zužoval, vypílených konárov ubúdalo a náročnosť prác sa násobila. Bolo totiž potrebné najprv poodhadzovať konáre vypílené predchodcami, aby sme boli schopní dosiahnuť aspoň šírku na rozpaženie. Po asi 800 m od výsadky sme už pílili v skutočnej divočine. Nikto viac nefrflal. Okolo obeda sa začali hromadiť otázky o dĺžke úseku, ktorý plánujeme spriechodňovať. Výsledok môjho malého prieskumu cez prehusto zarastený chodník upokojil aj posledných skeptikov. Práce bolo akurát dosť na oba dni. Skutočne sme poslednú kosodrevinku odpílili v nedeľu popoludní. Akciu ukončili slová klasika Rasťa: „A teraz môžem rok zabúdať, aká je to drina, a potom sa opäť prihlásim!“

Luxusná bola veru tohtoročná vypiľovačka s vyberanou partiou a dvoma tortami.  Aj keď sa to slovami vyjadriť nedá, ďakujeme ešte raz, že už desiaty rok za sebou sa nás vždy nájde nadšená, až nápadne rôznorodá, a tým neuveriteľne odhodlaná a naladená hŕstka pracantov. Rezervuje si na túto brigádu celý víkend, neraz i predĺžený, dokonca zoberie dovolenku. Bez nároku na odmenu a úplne dobrovoľne sa nechá zorganizovať a maká... Básnik by zakončil: Veľká vďaka!

Modrý chodník je po víkende 3.-4.9.2022 krásne priechodný od sedla Košarisko po pásmo lesa pod Ráztockou hoľou. Ďalej smerom do Ráztoky už môžu návštevníkov prekvapiť len pováľané stromy alebo vysoká žihľava. Alebo medveď 😊  Keby ste náhodou na potulkách po Nízkych Tatrách hockde na turistickom chodníku našli kosodrevinou zarastený úsek, dajte nám vedieť na parbat.sportovyklub(zavinac)gmail.com.

Akoukoľvek formou pomohli a srdečne ďakujeme menovite:

Mirka Kalužová

Janko Hošala

Braňo Grajciar

Rastík Kocour

Ferko Ridzoň

Janka Ridzoňová

Petr Kadanka

Ľuboš Figura

Marek Boháčik

Miroslav Nepšinský

Matej Vojtas

Andrej Vrbický

Martin Vrbický

Barborka Pribulová

Matej Vrbický

Pani Reznáková

Miro Šuch

Andrej Chválik

Kosožrútia brigáda ako namaľovaná - reportáž z brigády

Tento rok nám do rúk prišli skvelé karty - priam dokonalé počasie, ochotní kamaráti z Lesov, NAPANT-u a urbárnikov, ktorí nás vyviezli skoro až na pracovisko, či otvorili rampu, dostatok motorových píl a v neposlednej rade i skvelý guláš na doplnenie energie. Toto všetko by ale nestačilo na víťaznú partičku. Bez našich dobrovoľníckych pomocníkov - priateľov činu by sme toho veľa neuhrali. Ďakujeme, že sme v esencii čírej radosti z práce boli znova spolu.

Podarili sa nám priam excelentné výsledky, spriechodnili sme tieto úseky:

  • žltý chodník v pásme kosodreviny pod Skalkou smerom na Žiarske sedlo
  • žltý chodník od Bocianskeho sedla po Králičku
  • zelený chodník okolo Rovnej hole (tento rok sme ho celý dokončili, stokrát hurá!)

Zaslúžili sa o to viaceré páry šikovných rúk, z ktorých nejedny ešte v piatok tancovali po klávesniciach počítačov alebo krútili volantom autobusu. Ochotné srdcia dobrovoľníkov z najrôznejších kútov Slovenska. Prihlásilo sa ich tentokrát toľko, že naše ubytovacie kapacity nestačili a niektorí si zaistili nocľahy v blízkom okolí. S ich nenahraditeľnou pomocou realizujeme náš spoločný sen o priechodných a bezpečných turistických chodníkoch už deviaty rok.

25.9.

Sobotné slnko od rána rozlieva svoje lúče po lúkach Črmného a my sa už svorne natriasame v terénnych autách priateľov – zručných vodičov z NAPANT-u a Lesov SR. Stláčame bruchá, zapierame zadky, nohy, lapáme rukami, čo môžeme, v snahe udržať sa vo vozidle na jednom mieste. Opäť raz skladáme pomyselný klobúk dolu (pomyselnou voľnou rukou), po akých krkahájoch to ešte ide, miestami až skacká. Takéto priblíženie na pracovisko nám nesmierne uľahčilo i urýchlilo celodennú prácu.

Skupinky s motorovými pílami si vrnkali a kontrovali v ozvenách vytrvalo prehryzkávajúc chodby v kosodrevine. Odpílené konáre lietali preč z chodníka ako kyjaky v Mrázikovi a všetky drobné konáre postrihali nožnice skôr, ako sa stihli spamätať. K utešeným výhľadom sa popri práci podávali čaje s medom, káva s úsmevom i čokoláda s lokálnymi maškrtami. Na čistinke v pásme kosodreviny pri Bosorkách sa na jednu vzácnu minútu hrdo vztýčil majestátny strom. Áno, vo forme jogovej pozície :). Keby strom niekedy na seba vzal ľudskú podobu, vyzerala by určite takto nejako: manifestujúc plnosť sily, pružnosti, ladnosti, opory, vitality, vášne...

26.9.

V nedeľu sme do Bocianskeho sedla vyhupli Starobocianskou dolinou, čo sa práve odievala do pôvabného jesenného šatu v šarlátových odtieňoch. Rozdelených do dvoch skupín nás chodníky častovali božskými výhľadmi na Ďumbier, Ohnište, Roháče či majestátny Kriváň. Číru radosť pracovať v tak dokonalej spoločnosti a podmienkach korunovalo úplné spriechodnenie chodníkov, na ktoré sme dnes zacielili. Až sa nám nechcelo rozlúčiť. Poobedné spoločné slnenie v sedle nás nabíjalo energiou oddychujúcich a žartujúcich vo výbornej nálade.

Opäť raz sú slová prikrátke na vyjadrenie hĺbky vďačnosti, ktorú cítime za tento náš spoločný posledný septembrový víkend. Ďakujeme aj všetkým nižšie menovaným priateľom a nápomocným okolnostiam. Už teraz sa tešíme na budúcoročné pokračovanie, keď nám bude dopriate.

Úsekov, kde by sme sa mohli s pílami zahryznúť nabudúce, je stále v Nízkych Tatrách dosť. Niektoré máme v merku "na čakačke" a budeme ich zvažovať pri plánovaní budúcoročnej brigády. Ak aj vy o nejakých ťažšie priechodných úsekoch viete, budeme radi, keď nám dáte vedieť na parbat.sportovyklub(zavinac)gmail.com.

Za podporu a spoluprácu ďakujeme aj priateľom a podporovateľom z organizácií:

Za fotky ďakujeme vám všetkým: Mirka Kalužová, Anna Fedorčáková, Maroš Silný, Ferko Ridzoň, Ľubor Pastierovič, Miro Nepšinský, Ján Hošala, Ján Terifaj, Stanka Vrbická

 

 

 

Hejsa s pílou do Sedla pod Žiarom!

Už dávnejšie nás turisti informovali o nemilom stave žltého chodníka pod Žiarskou hoľou a pre nedorobky na hlavnom hrebeni sa mu ušlo miesto len na čakačke. Tento rok sa však po dohode s priateľmi z NAPANT-u naše spriechodňovacie aktivity budú venovať práve jemu. Ak to zvládneme počas soboty a okolnosti budú naklonené, na zástrih čakajú aj ďalšie blízke chodníky. Každá nápomocná ruka padne vhod. Príďte, tešíme sa na vás na brigáde počas víkendu od 25. do 26. septembra 2021..

Čo sa chystá?

Orezávanie, obstrihávanie, odhadzovanie a iné formy pasovania sa s kosodrevinou, konármi a kríkmi pretŕčajúcimi do chodníkov v oblasti medzi Sedlom pod Žiarom a Žiarskou hoľou. Cieľom je obnoviť bezprekážkovú priechodnosť, a aj tým podporiť rozvoj turizmu v regióne, ktorý sme si zamilovali. V dobrej partii s chuťou a radosťou urobíme kúsok užitočnej práce.

Kedy a kde?

24. 9. - 26. 9. 2021, stretneme sa v piatok večer od 18.00 hod. v Priváte na Vršku v Hornej Lehote č.d. 275, kde budeme nocovať a rozdelíme si prácu. Terénnym autom sa priblížime k Páleničke (prosím, nedajme sa pomýliť asociáciami s názvom :) ) a postupne poprepiľujeme chodník žltej značky. Podvečer po práci sa vrátime na miesto, kde nás auto vyložilo, a zvezieme sa na nocľah do Hornej Lehoty.

Pridáš sa k nám?

Uvítame každého, mládencov i dievky, kto chce byť pilčík s motorovou či ručnou pílou, strihač, sekáč, odhadzovač konárov, fotograf či zabávač. Slovom - fyzicky zdatný jedinec s vyvinutou láskou k prírode.

 

Ako sa prihlásiť na brigádu?

Vyplnením krátkeho prihlasovacieho formulára. Prosím, urobte tak najneskôr do 12.9.2021.

Prihláseným dobrovoľníkom zašleme informácie o detailnom pláne brigády pár dní pred akciou. Pri naplnení kapacity sa ďalší prihlásení stanú náhradníkmi, budeme informovať každého, koho sa to bude týkať.

Čo si treba priniesť?

Každý: pevné topánky, celotelový odev (napr. montérky), dačo proti dažďu (pršiplášť, GoreTex), pracovné rukavice, jedlo na pobyt, poistenie na hory, dobrá nálada.

Kto má a môže: motorová píla (so skúseným pilčíkom prislúchajúcim k nej), ručná pílka, sekera, mačeta, pákové alebo bežné záhradnícke nožnice, čokoľvek, čím sa dajú strihať tenké konáre.

Vďaka dobrovoľníkom sme prerezali mnohé úseky v Nízkych Tatrách, v reportážach z minulých rokov sa môžete dozvedieť viac o našej práci. Budeme sa tešiť na každý ďalší pár šikovných rúk a za odmenu ponúkame dobrý pocit z užitočnej práce a krásne chvíle strávené v príjemnej partii.

Akciu organizuje Športový klub PARBAT a partneri:

- Správa Národného parku Nízke Tatry,
- Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, odštepný závod Slovenská
Ľupča,
- Komposesorát pozemkového spoločenstva Dolná Lehota,
- Klub slovenských turistov, Sekcia značenia KST, 
- HIKING.SK - mediálna podpora.

  

Nás to skrátka baví! Reportáž z brigády 2020

S úsmevom a príjemne nostalgicky spomíname na prvé ročníky našich dobrovoľníckych brigád, keď sa plavcom výnimočne dobre darilo zdolávať mnohé úseky nízkotatranských chodníkov. Často využívaný bol prsiarsky štýl. V hustej kosodrevine turista predpažil ruky, schoval hlavu do ich zákrytu, aby mu čečina nevypichla oko, a v pravidelných tempách „rozpažiť-predpažiť“ postupne krôčikoval vpred. V extrémne zarastených častiach sa kraulovalo – jednou rukou rozrážať, druhou odhŕňať. Pri daždivom počasí bol turistický výlet skutočne „bazénový“.

Čítať ďalej: Nás to skrátka baví! Reportáž z brigády 2020

ŠK PARBAT © 2016. All Rights Reserved.